História Kosova

Staré Srbsko mapa
Mapa Starého Srbska za vlády kráľa Dušana Veľkého

Územie Kosova bolo v staroveku na rozhraní troch indoeurópskych skupín: Illyrov, Thrákov a Grékov. V 6. – 7. storočí prišli do tejto oblasti Slovania, ktorí sa stali dominujúcim etnikom a vytlačili pôvodné obyvateľstvo. Oblasť dnešného Kosova sa stala základňou ich nájazdov na Byzantskú ríšu aj budovanie ich vlastného štátu.
V 11. storočí Srbi považovali Kosovo a susedné Metohije za svoj Jeruzalem. Z kosovského mesta Prizren ovládal kráľ Dušan Veľký, Veľkú časť Balkánu a ašpiroval na byzantského cisára.
Počas nadvlády Osmanskej ríše nad balkánskymi národmi, trvajúcej niekoľko storočí, Albánci, podobne ako časť Slovanov a Chorvátov v Bosne, prevzali v prevažnom množstve vtedajšej štátnej vieru islam. Moslimovia v oblasti využívali mnohé výhody, napríklad sa vyhli perzekúciám a odvodom daní.

Kosovo v 20. storočí
Územie dnešného Kosova bolo až do 1. balkánskej vojny (1912-1913), ako jedna z posledných oblastí na Balkáne súčasťou Osmanskej ríše. Albánci v podstate nemali dôvod sa búriť, proti tureckej nadvláde povstali až o storočie neskôr, ako ostatné národy. Srbi sa Kosova zmocnili a Kosovo a časť Metohije sa stalo súčasťou Srbska. Veľká časť Metohije však bola krátku dobu do prvej svetovej vojny súčasťou Čiernej Hory.

V roku 1914, vypukla prvá svetová vojna, počas ktorej sa dočasne porazené srbské vojsko a časť obyvateľstva sťahovalo cez Kosovo, Metohiji a Albánsko do Grécka. V tej dobe mali diplomaticky Srbsko a Albánsko dobré, až spojenecké vzťahy, čo ale v krajine, medzi ľuďmi neplatilo. Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 sa Kosovo a Metohije stali súčasťou novo vzniknutého kráľovstva Juhoslávie. Strety juhoslovanských ozbrojených zložiek a albánskych ozbrojencov trvali až do roku 1920, ale ani potom nebol v Kosove pokoj.

V roku 1939 V Kosove začala etnická čistka, v priebehu ktorej bolo Albáncami zavraždených asi 10.000 Srbov, svoje domovy muselo opustiť 70.000 srbských rodín. Čistka trvala až do roku 1944.

Autonómna Kosovsko – Metohijská oblasť bola na území Kosova vyhlásená prvýkrát v roku 1945. Už od začiatku bola autonómia značne obmedzená a zo strany Srbov dochádzalo k častým perzekúciám. Na druhej strane však Titov komunistický režim bral pôdu srbským sedliakom, ktoré označil za kulakov, a tú potom prideľoval albánskej chudobe. Po vojne prišlo do Kosova tiež mnoho prisťahovalcov z Albánska, ktorí tiež dostávali pôdu zhabanú srbským sedliakom. Albánci boli komunistami považovaní za značne politicky nespoľahlivých, takže na rozdiel od Čiernohorcov neboli v Juhoslávii považovaní za štátotvorný národ.

V apríli 1987 bola zrušená Titova ústava z roku 1974, a Kosovo sa dostalo pod priamu srbskú správu. Všetky ostatné národnostné práva Albáncov však bola zachovaná.

Nepokoje v Kosove
Dňa 27. februára 1989 bol v Kosove vyhlásený výnimočný stav, zo strany srbskej polície nastali represie pri ktorých bolo zabitých 83 Albáncov a stovky ďalších zranených. O mesiac neskôr Srbsko zrušilo väčšinovú albánsku samosprávu. Kosovskí Albánci na tento krok reagovali bojkotom juhoslovanských úradov. Za účelom obnovenia a rozšírenia autonómie zakladá Ibrahim Rugova Demokratickou ligu Kosova. Dňa 2. júla roku 1990 parlament Kosova v Prištine vyhlásil nezávislosť na Juhoslávii, počas niekoľkých dní bol však vedením krajiny rozpustený a nahradený novou regionálnou vládou.
Poslanci rozpusteného albánskeho parlamentu pracovali v ilegalite, čo vyústilo tým, že 22. septembra 1991 na tajnom hlasovaní v Kačaniku vyhlásili Kosovo za nezávislý štát. Nasledovalo referendum, kde 99,7% hlasujúcich potvrdilo, že od 9. októbra 1991 je Kosovo z vôle ľudu nezávislé.

Významným medzníkom v kosovskej histórii sa stalo podpísanie Daytonských dohôd 14. decembra 1995, ktorá potvrdzovala rozpad Juhoslávie, ale nepočítala s Albáncami v Kosove, pretože Kosovo nemalo štatút zväzové republiky. V roku 1996 vznikla oficiálne albánska ozbrojená organizácia Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK), ktorá postupne začala ozbrojený odpor. Najprv vykonávala teroristické útoky proti policajným staniciam, úradom a inštitúciám, potom pritiahnutím aj drobné potýčky so srbskými policajnými jednotkami. Jej financovanie prebiehalo najmä prostredníctvom organizovaného zločinu v európskych krajinách, najmä obchodu s drogami a „bielym mäsom“.
V roku 1997 vypukla v Kosove občianska vojna medzi UCK a srbskými jednotkami. Belehrad najprv váhal s rozsiahlou ofenzívou proti povstalcom, ale keď 23. marca 1998 označil veľvyslanec USA pre Balkán Robert Gebard UCK ako „nepochybne teroristickú organizáciu,“ prezident Slobodan Miloševič začal vojenské akcie. Jeho hlavným cieľom bolo získanie kontroly nad územiami ovládanými UCK, ktoré Kosovo etnicky čistila od nealbánskeho obyvateľstva. Z Kosova začali hromadne utekať obyvatelia. Albánci páchali etnické čistky na srbských rodinách, ktoré žili uprostred albánskej väčšiny.

Vo februári a marci bola pod záštitou medzinárodného spoločenstva zvolané rokovania medzi Srbmi a Albáncami, ktorá však skončila s ohľadom na podmienky Rambouilletské zmluvy, podľa ktorej sa Kosovo malo postupne osamostatniť, fiaskom. Albánska delegácia, pod vedením pomerne neznámeho veliteľa UCK Hashima Thaçiho, nakoniec súhlasila s odzbrojením UCK, autonómiou v rámci Juhoslávie a prítomnosťou NATO. Hashim Thaçi sa však k podpisu nezaviazal a povedal, že sa albánska delegácia vráti na rokovania do Francúzska 15. marca. Srbi prítomnosť síl Severoatlantickej aliancie odmietali a dohodu z Rambouillet ako celok neprijali.

Dňa 19. marca srbské jednotky začali ďalšiu ofenzívu. Srbské akcie proti jednotkám UCK boli rýchle a agresívne. Obnovená vojna v Kosove pripravila o domov viac ako 500 000 jeho obyvateľov.  Medzitým Spojené štáty, chrbtica vojenských operácií, schválili použitie sily v Kosove a 23. marca mohli začať letecké útoky NATO na Juhosláviu, čo skutočne nastalo nasledujúci deň. Akcia bola nazvaná Operácia Spojenecká sila. Počas 78 dní bombardovania jednotkami NATO utieklo z Kosova 800 tisíc Albáncov a 100 tisíc Srbov.

Vo februári roku 2000 dostala OSN správu, že Kosovský ochranný zbor (TKM) ilegálne zatýka občanov, vedie vyšetrovanie, prezerá občanmi a zabavuje im majetok, vynucuje ilegálne dane a platenú ochranu, vyháňa ľudí z ich majetkov. Predstavitelia odboru ochrany ľudských práv požadovali, aby UNMIK a KFOR trvali na splnenie dohôd, podľa ktorých sa TKM nesmie správať ako polícia a musí zostať apolitická. Pokračovali etnické čistky voči nealbáncom, násilie bolo použité aj proti politickým oponentom z radov Albáncov.

Kosovo v 21. storočí
Po páde Miloševičovej vlády v Juhoslávii bol spracovaný plán stabilizácie, ktorý bol schválený novou juhoslovanskou vládou, ako aj Európskou úniou, Washingtonom i Moskvou.

Nezávislé Kosovo
17. februára 2008 o 15:50 vyhlásil kosovský parlament nezávislú Kosovskú republiku. Srbsko túto republiku odmietlo a naďalej považuje Kosovo za autonómna oblasť na juhu Srbska.
8. októbra 2008 schválilo Valné zhromaždenie OSN žiadosť Srbska, aby legálnosť vyhlásenia nezávislosti Kosova preskúmal medzinárodný súdny dvor v Haagu, ktorý 22. júla 2010 rozhodol, že vyhlásením nezávislosti nebolo porušené medzinárodné právo.
10. októbra 2012 Európska komisia potvrdila, že neexistujú právne prekážky, ktoré by bránili Kosovu v podpise Stabilizačnej a asociačnej dohody s Európskou Úniou.

——————————————————————————————————————-

/mapa Starého Srbska je použitá zo stránky wikipedia.org/